Vyhlášení Aliens vs Predator soutěže

Poslali jste svoji povídku a jste zvědaví, zda impozantní figurka vetřelce či jiná cena zamíři právě k vám domů? Dozvíte se ve vyhlášení.
Kapitoly článku

Čakať nečakané

„V túto noc máme čakať nečakané!“ pozrel sa Juraj svojej kamarátke do očí a pre istotu ju silnejšie chytil za ruku.
Hrozitánsky rev drásajúci ušné bubienky však naozaj neočakával.
Kolená sa mu podlomili a skoro sa mu podarilo padnúť na prašnú cestu. Po tele mu vybehli zimomriavky a nebyť Eriky vedľa, možno aj slza by sa mu vykotúľala z očí.

„Čo sa bojíš?!“ skôr príkazom než otázkou mu dala vedieť, že ona strach nemá. „To určite len pioniersky vedúci nahral rev akéhosi zvera na magnetofón a teraz ho púšťa pred nami v lese.“
Usmiala sa naňho.
Bola tma. Len tichý Mesiac osvetľoval lúku, po ktorej šli. Erika bola vyššia než Juraj a aj o dva roky staršia. Možno preto si ju vybral ako spoločníčku cez Strašidelnú cestu lesom, ako súdruhovia vedúci pionierskeho tábora nazvali nočnú hru.

Nemal rád tieto hry. Bál sa. Musel sám sebe priznať, že sa bojí, veď minulý rok si dokonca cvrkol do nohavíc a potom sa strašne pred Erikou hanbil. Ona si mokro v jeho rozkroku všimla, no zareagovala úplne ináč, než očakával. Chytila ho za ruku, riekla: „Neboj, to vyriešime.“ a po chvíli ho nasmerovala do nočnej tmy malého jazierka, kde spolu s ním skočila do vody.

„Budú si myslieť, že sme sa pošmykli a padli do vody. Dobre?“ zasmiala sa.
On len prikývol. Svoj pohľad hnedých zahanbených očí zaboril do jej mokrých vlasov a nechal sa  dievčaťom vyťahovať z vody.

Aj preto si ju tohto roku znova vybral ako dvojicu, aby spolu prešli nočným lesom. Okrem toho – Erika sa mu páčila. Páčila sa aj iným chlapcom, to vedel naisto. Má krásnu tvár s veľkými modrými očami, medovohnedé dlhé vlasy.  Je vysoká a štíhla, sama hovorí, že je „skade ruka- skade noha“, no pravda to nie je. Spod červeno-čiernej flanelovej košele už vidno, ako sa jej formujú budúce prsia a najmä ... vie neskutočne dobre hrať futbal. Erika je v útoku, ľavé krídlo, a keď je ona v mužstve (Juraj si nie je istý, či mužstvo je ešte stále mužstvom, keď v ňom hrá ženská) nikdy neprehrajú. Okrem toho, aj keď je staršia, nehanbí sa baviť sa s mladším ustráchaným chlapcom ako je on.

„Ako to, že ty sa nebojíš?“ opýtal sa jej
„Nemyslím na strach. Myslím na niečo iné.“
„Na čo?“
„Trebárs ... trebárs na nejakú hudobnú skupinu. Na nejakého speváka. Aká hudba sa ti páči?“
„Mne?“ prekvapila ho jej otázka.

Nikdy nerozmýšľal nad hudbou. Otec počúval trampské pesničky, občas Gotta a, keď večer zatvorili všetky okná, púšťal Karla Kryla. Ale to len veľmi potichu. Vraj susedia to nemôžu počuť. Hnevali by sa. V rádiu hrávali Petra Nagya, no odkedy ho videl na plagáte, znepáčil sa mu. Ani muž, ani žena. Dlhé kučeravé vlasy a jemne oholená tvár s pohľadom nahnevaného mestského frajera vôbec nepripomínal rockera, akého si Juraj pri počúvaní jeho piesní predstavoval.

„Elán. Páči sa mi Elán. Sú dobrí.“ riekol.
„Hmm. Sú. Ja počúvam Modern Talking. Stále dookola. Strýko mi z Bulharska doniesol ich platne. Vraj sú tam lacné a dajú sa kúpiť všetky možné skupiny. Aj Queen. Počul si už Queen?“

Neodpovedal. Nepočul. Otec nepočúval zahraničnú hudbu a jemu to ani nevadilo. Chlapcom z triedy sa páčil Iron Maiden a množstvo iných metalových kapiel, no odvtedy, čo jedného z nich súdruh riaditeľ na školskej chodbe pred ostatnými ostrihal nakrátko a z rifľovej bundy mu strhol všetky nášivky až mu natrhol pravý rukáv, prestali sa o rebelantské skupiny zaujímať.

Pre Jakuba bola všetkým príroda. Rád chodil na stanovačky, túlal sa lesom, spoznával rastliny a zbožňoval zvieratá. Mal ich doma dosť. Od morských prasiat  (ktoré sa mu párkrát okotili a teraz už nevedel, čo s približne dvadsaťčlennou čriedou si počne), cez akváriové rybičky a mačku, až po suchozemskú korytnačku, ktorú mu otec kúpil od akéhosi šoféra kamiónu z Juhoslávie. Ten ju predal za nekresťanské peniaze.
Nemal však rád noc a strašenie. Veď doma zaspával pri zažatom svetle svojho malého akvária!

„Ja mám stále strach. Na čo mám myslieť?“
Ona sa usmiala. Vo svetle mesiaca videl, ako sa naňho škeria jej malé perlovobiele zuby.
„Nemusíš mať strach. Pozri, dnešná noc vôbec nie je strašidelná. Mesiac svieti tak silno, že našich vedúcich zbadáme aj v hlbokom lese. A ani nás vraj strašiť veľmi nebudú. Kultúrny vedúci sa prezliekol za ducha – to som videla. Má na sebe bielu plachtu. Určite bude pobehovať po tamtej lúke. Ten mladý, čo je tu praktikantom... ako sa volá ...“
„Ondro.“ doplnil ju Juraj.
„Hej, Ondro by mal byť pod tou lávkou, čo aj minulý rok. Pamätáš? Aj vtedy nás chytal za nohy a ja som kričala.“
Zasmiali sa. Nahlas.
Potom sa znova z temného lesa, ktorý sa ako búrkové mračno črtalo pred nimi, ozval ten strašidelný rev.
To už aj Erika stisla Jakubove prsty strachom. Na čele jej vystúpila nebadaná kropaj potu a na sekundu spomalila svoj inak dosť rýchli krok.
„To bol hlavný vedúci.“ šepla „Určite to bol súdruh vedúci. Ten nás každoročne najviac naľaká.“ 

...............................................................................

Nad čiernou lúkou preletela sova. Hukot jej krídel začuli deti jasne, no keď sa pozreli nad seba, veselo sa usmiali. Nočný dravec práve prelietaval cez bledú guľu Mesiaca a v zobáku za chvost držal mŕtvu myš.

„Ak by zahúkala, vypadla by jej zo zobáka!“ zachichotal sa Jakub.
„Hu hu húúú!“  zrazu pred sebou začuli zvuk.
Spod vysokého tŕstia vyskočil bruchatý človek s bielou plachtou na sebe a nemotorne sa približoval k nim. Až príliš nemotorne, nakoľko sa mu plachta nešťastne zachytila o trnkový ker a zostala na ňom visieť.
Tučný, zarastený, udychčaný muž znova zhúkol: „Hu hu húúú!“
To už dvojica sa dala do hlasitého smiechu.
„To mi asi nevyšlo, však deti?!“ po krátkej chvíli si chlap sadol na prašnú cestičku. „Ste prví?“
„Nie?“ nechápavo odvetila Erika „Už pred nami vyrazili dvaja.“
„Tak sa najskôr zľakli toho revu. Ja som Rudniakovi hovoril, aby to nepreháňal. Ale on si nedá povedať. Ako každý rok.“
„Tak vidíš...“ otočilo dievča svoju tvár na Juraja „Je to len súdruh Rudniak, čo nás chce vystrašiť.“
Chlapec prikývol.
„Ale dajte si aj tak pozor. Dnes v noci je tu akosi moc ticho. Musíte očakávať nečakané.“ pripomenul im sediaci muž.
„To už vieme. To je heslo dnešnej noci. Čakať nečakané.“ ozval sa Juraj
„Ale je naozaj podozrivo ticho.“

...............................................................................
Minulý rok šumeli stromy. List o list sa obtieral v letnom  vetre a ten zvuk  dodával noci príjemnú letnú atmosféru. Občas začuli ježka, ktorý v tráve zafučal snažiac sa ich vyľakať a keď im cez poľnú cestičku prebehla líška, mali čo robiť aby neskríkli.

To bolo minulé leto.
Teraz to nočné ticho bolo mŕtvolne nepríjemné. Už ani rev z Rudniakovho magnetofónu sa neozval. Bolo teplo a pod mostíkom, cez ktorý práve prechádzali mal tiecť potok. Netiekol. Vyschnutá pôda dávno vypila z nej všetku vlahu a len viacdňový dážď by dokázal jej koryto znova naplniť.
„Ááááááááááááááááááááá!“ odrazu skríkla Erika.
Upotené ruky schmatli jej členok a prinútili zastaviť sa.
„Áááááá!“ opakoval vystrašene po nej Juraj
„Áááále, súdruh praktikant!“ zaliečavo skoro bez dychu prerieklo vystrašené dievča.
Spod lávky vykukla ryšavá hlava.
„Ja som vedela, že ste tu!“ povedala.
„A predsa ste sa zľakli.“ usmial sa štíhly červenovlasý mladík.
„To len akože!“ dodala
Akože , no iste – pomyslel si Juraj. Už teraz mám plné gate a to ešte nie sme ani v lese.
„Byť vami, do lesa ani nejdem. Vraj tam straší“ znova sa schoval pod most mladý muž.
„Ale my sa nebojíme!“ hrdo mu odpovedala Erika a schytila chlapca silno za ruky potiahnuc ho bližšie k lesu.

...............................................................................

 V lese zahúkala sova. Bol to jediný zvuk prírody, ktorý počas nočného pochodu zatiaľ počuli. Vstupom do prostredia vysokých rozložitých stromov sa však schovali bledému mesačnému svitu a nevideli vôbec nič. Erika v duchu zanadávala na dospelých, ktorí im zakázali akékoľvek svetlo mať pri sebe. V chatke pod vankúšom mala schovanú starú baterku s veľkou obdĺžnikovou batériou značky Varta, no teraz pri sebe nemala ani jednu jedinú zápalku, ktorá by jej aspoň na chvíľu ukázala cestu.

„Mali by tu byť fáborky.“
„Čože?“ nechápala chlapcovu vetu
„Fáborky. Tak mi, v turistickom oddiele voláme stužky, ktoré sú povešané na konároch. Mali by tu byť biele fáborky – aspoň tak to hovoril súdruh  vedúci.“
„Biele?“ podišla k bazovému kríku a začala ho prehľadávať. „Mne sa toto nezdá ako biela farba.“
Cez šero mocných dubov zbadala stužku visiacu priamo nad ňou. Dotkla sa jej.
„Fuj! Veď je to mokré. Mazľavé.“
„Tu je ďalšia.“ potešil sa Juraj ukazujúc dopredu.
Erika sa pozrela a tiež zbadala kúsok látky na strome. A na ďalšom strome tiež. Biele stužky. Ešte sa pozrela na svoju ušpinenú ruku a mazľavú tekutinu si utrela do košele.
„Hneď je svet krajší!“ riekla
Pohli sa a za nimi čosi kvaplo. Hustá červená tekutina kvapkala na prašnú zem, oblizovala už zakrvavený pásik bielej textílie a po dopade pomaly tuhla. Bezhlavé telo mŕtveho Rudniaka viselo dolu hlavou zbavené kože a napriek bezvetriu sa jemne knísalo medzi listami.

...............................................................................

„Čosi nás sleduje!“ zašepkal Juraj.
Ich radosť z nájdenia lesnej cestičky dlho nevydržala. Chodník bol síce dobre vyznačený, no ako sa vnárali hlbšie a hlbšie do útrob lesa po spotených chrbtoch im prechádzali nepríjemné zimomriavky.
„Niečo tu je! Díva sa na nás! Zhora!“ zopakoval svoj nepokoj chlapec.
Erika mu neoponovala. Aj ona už dlhší čas cítila, že  sa na nich asi niekto pozerá. Skúma ich pohyby, čaká, čo urobia. Pociťovala to v zátylku, ten nepríjemný pocit, ako keď niečo zlé urobíte a už len čakáte, kedy vás dolapia.
Oni však nič zlé nespravili. Idú lesom a čakajú, či ich niektorý z dospelých vystraší. Strašenie neprichádza. Nepríjemné pocity ale áno.
„Vráťme sa späť!“ trhlo dievča Jurajovou rukou.
Mal privoliť. Mal kývnuť a mali sa otočiť utekajúc späť na lúku a do bezpečia pionierskeho tábora.
Neurobil to.
„Nemôžeme.“ zašepkal.
„Prečo?“
„Neviem. Cítim, že nemôžeme. Sleduje nás to. Ak by sme sa otočili, niečo by sa stalo. Niečo zlé. Veľmi zlé. A ... nie sú tu dospelí.“
„Čo tým myslíš ... nie sú tu dospelí.“
„Ak by bol čo i len jeden dospelí v lese, už by sme naňho naďabili. Vystrašil by nás a povedal, čo máme robiť. Oni tu ale nie sú. Stratili sa.“
„Kam?“
„Neviem. Viem však, že sa nesmieme otočiť.“
Nad ich hlavami praskli konáre. Vystrašená Erika už–už chcela vykríknuť, no v ten moment jej Juraj zakryl ústa rukou.
„Musíme ísť... dopredu. Neotáčať sa.“

...............................................................................

Termopohľad mladého predátora skúmavo zameriaval dvojicu ľudských mláďat. Stačilo by zoskočiť a jedným sekom ostrých čepelí pripevnených na predlaktiach ukončiť ich biedne životy, či namieriť svoju zbraň do ich vystrašených tvárí a streliť. Ďalšie trofeje do jeho úchylnej zbierky.
Neurobil to však. Deti nezazmätkovali ako ten vyziabli človek, ktorý nevedel zo seba vydať ani hlásku, keď sa postavil pred neho. Mláďatá poslušne kráčali po ceste priamo do náručia jeho budúcej trofeje. Bol tu. Jeho hlavná korisť. A dvojo vystrašených ľudských škvŕňat mu bude dobrou návnadou.

...............................................................................

Už opustili stred lesa. Obe deti si tým boli isté. Les preriedol, pribudlo kríkov a aj Mesiac sa im občas zjavil nad hlavami. Niekto, niečo, čo ich pozorovalo sa stále zakrádalo za nimi. Vlastne nad nimi. Liezlo po konároch a aj keď ho nevideli, neprestávali mať z neho strach.
„Asi sa nás bojí.“ presviedčal Eriku mladík.
„Asi.“ bojazlivo mu odvetila.
„Inak by nás už asi ...“
Za kríkmi sa čosi pohlo. Pomaly, bez strachu. Bolo to monštruózne. A lesklé. Juraj videl, že sa to za hrubými listami zalesklo vo svite mesiaca.
„Čo to je?“ zvýšila hlas vystrašená Erika.
To nemala robiť.
Jej zdesený piskľavý hlas prinútil čudného tvora zareagovať. Po štvornožky sa vyplazil spod bazového kra.
Bol veľký. Obrovský. Postavil sa na nohy a v plnej kráse ukázal svoju oválnu hlavu. Hmyzu, či skôr bájnemu drakovi podobný netvor sa vystavil pred nimi a švihol dlhým kostnatým chvostom.
„Áááááá!“ po stehnách mladého dievčaťa od ľaku začal stekať teplý moč.
Príšera sa priblížila.
Zasyčala.
Otvorila papuľu, z ktorej na zem padali kyslé sliny.
Dvojica mladých ľudí pred ňou stála ako skamenená. A monštrum sa približovalo. Erikine nechty sa zaryli Jurajovi do paže. Zabolelo to, no neozval sa. Hrôzou zakričal, až keď beštia vysunula z hrozitánskej papule druhý rad svojich zubov.
Rýchlosťou úderu preľakaného srdca sa otočili. Nerozbehli sa však. Nemohli.
Za nimi stál mohutný humanoid s prečudesnými hrubými vláknami namiesto vlasov a obvešaný strašidelnými lebkami okolo pása.

...............................................................................
  
  Robustný predátor sa pohol. Nenáhlil sa. Cez svoje malé krvavé oči videl, že aj dračie telo statného votrelca sa pohlo. Jediným pohybom odstrčil z cesty mláďatá a potom sa rozbehol na svoju korisť. Teraz je lovcom on. Pod jašterou kožou mu pumpuje v žilách zelená krv. Jeho sila je údesná, jeho rýchlosť obrovská. Jediným mocným skokom vletel priamo do tela hmyzej beštie.
Juraj aj Erika naraz padli na špinavú zem, ako ich obluda rukou odstrčila nabok. Dievča plakalo, no zvuk z jej vystrašených úst nevychádzal. Bálo sa, aby niektorí z týchto mimozemských démonov neotočil pohľad na nich a nerozdrvil im ich krehké telá.
Jakub sa díval. Pozeral sa, ako neskutočne obratným skokom napadol na človeka sa podobajúci bes dračiu obludu, ako sa mu na rukách zjavili ostré čepele, prichystané ponoriť sa do lesklého hmyzieho tela. Nestalo sa tak. Votrelcova zákernosť vyrážala dych. Jedným švihom silného chvosta odrazil  protivníkov útok a telo humanoida odletelo nabok. Ten však v mihu oka vstal. Sňal z tváre masku a otvoril svoje prapodivné ústa. Okolie naplnilo obludné zvriesknutie.
Erika si hrôzou zakryla uši a horúce slzy jej stekali na špinavú košeľu.
Netvory sa znova pustili do seba. Mohutné paže predátora trhali votrelcovo telo, zatiaľ čo on sa kosteným chvostom snažil dolámať protivníkovu chrbticu. Z tela dračej beštie vytryskla kyslá krv. Dopadla na zem a so syčaním rozožierala suchú pôdu. Kvapli dopadli na Jakubove plece. Ten zreval, keď sa mu kyselina zažrala do kože.
Predátor otočil pohľad na chlapca.
Bola to chyba. Votrelcov chrup sa mu zaryl do hrude a vytrhol z neho veľký kus mäsa. Mohutné monštrum zrevalo.  Zelená farba sfarbila jeho telo a riava jeho horúcej svetielkujúcej krvi dopadla na votrelcovu papuľu. Zaplavila mu očné jamky a na chvíľu stratil orientáciu.
A krvácajúci humanoid to využil. Z posledných síl šklbol votrelčou lebkou oddelil ju od chrbtice.

...............................................................................

„Sú preč?“ zavzlykala Erika.
„Sú ... sú mŕtvi!“  prevravel potichu Jakub.
Už dlhú dobu sa nič nehýbalo. Boj sa skončil.
Deti ležali pritisnuté k sebe a báli sa pohnúť. Až keď sa dievča konečne odhodlalo ozvať, dvihli hlavy a pozreli sa na ležiace monštrá.
Neboli mŕtve. Aspoň predátor nie. Z hrude sa mu rinula krv, no dýchal. Pomaly vstal. Dvihol votrelcovu lebku nad svoju hlavu, pohľad namieril na deti, no potom urobil pár neistých krokov a stratil sa v lese.
Deti sa postavili. Nemali chuť presvedčiť sa, či ležiaca obluda už naozaj nie je medzi živými. Obišli ju, neustále sledujúc, či sa náhodou nepohne.
Opúšťali les.

...............................................................................

„Fuj! Čo je to tu za humus?“ bledá tvár Eriky bola namierená kamsi za posledný krík.
„To sú asi ... vyzerá to ako vajíčka.“ napriek hroznému zážitku, ktorý práve prežil sa Juraj odvážil priblížiť k veľkým kožovitým vajciam potiahnutým studeným slizom.
Aj dievča podišlo.
„Aha, pozri. Jedno sa otvorilo.“

...............................................................................

Československá verejnosť sa o podivných udalostiach, ktoré sa udiali v pionierskom tábore neďaleko Piešťan pri Moravanoch nad Váhom samozrejme nedozvedelo. Len denník Práca priniesol krátku správu o záhadnom úmrtí súdruha Rudnianskeho, ktorý sa sám vydal hľadať dve stratené deti.
 

Témata článku: , , , , , , , , , , , , , , , , , , , , , , , ,